Ako prišla Lajla I.

Fidus aj dnes sedel pred domom a plakal. Stávalo sa mu to teraz často. Z duše sa mu vynorili spomienky, najprv skrivil ústa potom mu vypadla prvá slza, ... a tie ďalšie sa mu málokedy podarilo zadržať. Rozkladal byľky nechtíka na priedomí. Z nechtíka ho mama naučila robiť dobré mazanie na boľavé ruky a nohy. Spomenul si na ňu, ako to robievali spolu ... a rozvzlykal sa ako malý chlapec.

Zhlboka sa nadýchol a chystal sa utrieť si nos, ale v tom čosi začul. Poznal všetky zvuky na tomto kúsku sveta veľmi dôverne.  Vedel ako bzučia muchy, ako lezú húsenice po listoch, počúval vtáky a myši ako hryzú korienky čakanky. Ale toto bolo čosi iné, niečo čo doteraz nepočul. Znelo to ako piskot. Najprv bol veľmi nepatrný a tenučký, ale potom bol stále jasnejší. Vyrovnal sa a nastražil zrak a sluch ako to len šlo. Samotníkovia majú veľké a veľmi dobré uši, a zrak nemajú o nič horší, ale v tejto chvíli Fidus nič nezvyčajné nevidel.

Jeho celé roky pestovaný reflex „utééééééč, rrrýýýýchlo utéééč“ ho nútil vpratať sa pod stôl a vysloviť zaklínadlo, aby sa jeho domček stal neviditeľný. Miesto toho sa vyrútil na povalu a potom na strechu, zaclonil si čelo a pomaličky sa otáčal dookola. Zaiste bol pomýlený svojim smútkom, navyše si nevedel spomenúť na tú nešťastnú klauzulu. Viete, samotníkom učenie veľmi nešlo, lebo neboli zvedaví a tak mali často tieto problémy. Piskot zmocnel, priblížil sa a menil sa na melódiu. Fidusovi bilo srdce tak, až sa mu otriasal viditeľne malý hrudníček. Držal sa zaň roztrasenými ručičkami a opatrne sa rozhliadal. Ale ... nič nevidel. Uvedomil si, že práve robí chybu. Žiaden samotník by nikdy nevyliezol na strechu svojho domca, keby počul čosi také. Fidus bol ale zo smútku celý chorý a k smútku sa pridala pomalinky, nebezpečná a neželaná a priam až nehorázna zvedavosť. 

„Kde si a kto si ... “, zamrmlal si potíšku. Samozrejme nečakal odpoveď. Ale tá prišla: „Som Lajla.“ 

Počul to celkom jasne takmer pri uchu. Strhol sa, zvrieskol a skotúľal sa zo strechy až dole, rovno pred vrátka. Líca mokré od sĺz mal teraz zaprášené, na čele mal veľkú  hrču a klipkal prekvapenými  očičkami. Povedal si, že sa mu to len zdalo a všetko je len výplod jeho smutnej mysle lebo nikde nikoho nevidel. Srdce mal až v krku. Melódia na chvíľu stíchla a znova sa ozvala niekde v jeho blízkosti. Zdvihol sa zo zeme a upaľoval k dverám, že sa predsa len schová pod stolom a bude všetko v poriadku. Ale pred dverami padol do prachu. Vo vzduchu sa vznášal maličký trblietavý tvorček. Mal veľké zelené oči, dlhé tykadlá a telíčko sa mu na slnku trblietalo ako rosa. Za chrbtom sa mu jagali zlatisté krídla. Fidus nevedel, či to má dve nohy a štyri ruky, ... alebo štyri nohy a dve ruky. Vyzeralo to, ako keby spadol na zem kúsok slnka. Malý tvorček v ňom vyvolával paniku. Nedokázal sa ani pohnúť. Sedel tam na zemi, podoprený rukami a nadmerne roztvorenými ústami. Jazyk mu zapadol kdesi dozadu a všetky slová, čo chcel povedať sa spojili do akéhosi neurčitého zvuku s otáznikom na konci. Tvorček k nemu zlietol bližšie. Až tak, že Fidus cítil závan jeho krídel na tvári. Milo sa to čudo naňho dívalo a úplne neočakávane dokonca vystrelo tú svoju nohu-či-ruku. 

„No a ja som Aurika!“

Kto sú samotníkovia

Fidus Alacer žil vo svojom domčeku na lúke už dlho úplne sám a čakal. Ako ostatne takmer všetci samotníkovia. Že neviete vôbec, kto sú samotníkovia? Nuž samotníkovia sú škriatkovia. Veľmi zvláštny druh škriatkov. Vlastne sa o nich takmer nič nevie. Nie su zlí, ani zákerní. Sú takí plachí, že boli časy, keď ľudia nevedeli, že sú . Samotníkovia často a celkom radi bývajú sami samučičkí. 

Samotníkov je teraz na svete veľa. Ale voľakedy dávno ich tak veľa nebolo, lebo všetky tvory radšej žili spolu. 

Samotníkov je teraz na svete veľa. Ale voľakedy dávno ich tak veľa nebolo, lebo všetky tvory radšej žili v skupinkách. Samotníkovia žili v lesoch, hustých a hlbokých. Ale rubači, čo začali obývať pohoria pomaly im uberali zo životného priestoru. Rubači rúbali les a predávali drevo. Fidusovi predkovia si povedali, že je najvyšší čas zmeniť vzduch a usídliť sa niekde, kde budú mať svoj kľud. Našli veľkú planinu. Na velikánskej lúke nebol ani jeden strom, čo vylučovalo záujem rubačov. Lúky voňali bylinami a čerstvým vetrom, menili farbu podľa toho, aké rastliny práve kvitli.  Náramne sa tu samotníkom páčilo. Aj Fidusovi predkovia si tu postavili malý, jednoduchý domček. Nebolo ho zďaleka vidieť, vlastne ani zblízka nie. Mal sedlovú strechu zarastenú paviničom a malinké okienka. Na veľkej planine bolo veľa takých domcov. Nevideli na seba. Iba občas v noci, ak Fidus vyšiel na najvyšší bod svojho malého kráľovstva, na strechu, bolo v diaľke vidieť svetielko. Ale Fidus vtedy ešte nebol zvedavý, kto to tam každý večer zažína lampáš. Samotníkovia neboli nikdy zvedaví. Zvedavosť pokladali za veľmi škaredú vlastnosť. A samotníkom na dobrých mravoch záležalo.

Fidus mal kedysi brata, a možno aj stále má, ale k zvykom samotníkov patrilo, že rodičia mali dve deti. Nikdy nie viac. Druhé dieťa, ako Fidus zostalo navždy v dome svojich rodičov a čakalo na svoje šťastie. Prvorodený potomok sa vybral do sveta, aby si svoje šťastie našiel a aby sa už nikdy nevrátil. Aj Fortis Alacer, Fidusov starší brat, odišiel keď dovŕšil sto rokov.

Samotníkovia nemajú radi spoločnosť. Všetkého cudzieho sa veľmi boja a zo všetkého sú veľmi vystresovaní. Fidus sa nachádzal v akejkoľvek dennej či nočnej hodine v okruhu asi kilometer od svojho domca. Bolo to práve toľko, aby na svoj dom dovidel a aby sa dostatočne rýchle vrátil späť, ak to bolo potrebné. Potrebné to bolo vtedy, ak sa v jeho blízkosti, teda na dohľad a či na dosluch objavilo čosi pre neho nevídané. Vedel, že svet pokračuje aj za pomyslenou hranicou, čo obklopovala všetko to, na čo mohol dovidieť. Ale tento malý kúsok zeme mu úplne stačil. Navyše ... už sme to rozoberali, zvedavosť sa u samotníkov nenosí a tak ho ani nezaujímalo, čo bolo ďalej.

Samotníkom vždy veľmi záležalo na vlastnom súkromí. A Fidus ho mal teraz neúrekom. Rodičia zomreli vlani. Na jeseň ochoreli. Celú zimu sa o nich Fidus s láskou staral. Ale keď prišli na jar dažde a všetko sa začalo zelenieť, keď sa vrátili vtáky a králiky povyliezali zo svojich nôr, keď sa zdalo, že bude lepšie aj Dominike a Aurisovi, opustili ich sily. Zomreli s úsmevom na perách, ruka v ruke, po šeťstošesdesiatichdvoch rokoch spoločného života. Fidus sa s nimi rozlúčil jeden večer v mesiaci žltých kvetov. Prvý krát v živote sa vybral ďalej, ako bolo jeho zvykom a vyliezol na skalu , čo ju vídal v diaľke kde Alacerovci sypali popol svojich mŕtvych.

Odvtedy cítil Fidus neuveriteľný smútok. Mama mu vždy hovorievala: „Neoddaj sa smútku, synček, najrýchlejšie sa šíri radosť a nešťastie, je len na tebe, čo si vyberieš. Kým ich sám nezavoláš, neprídu.“

Fidus sa ale smútku poddal. Bolo to ako choroba. Sedával na streche domca, pozoroval obzor, zbieral byliny, vykopával korienky, sušil malé horké hríbiky, čo rástli v hustej tráve, varieval sladkú šťavu z kvetov, líhal si a vstával, ale všade sa za ním motal smútok. Bolieval ho v hrudi, ako žeravý uhlík sa mu vpiekol do duše. Nevedel presne kedy sa to stalo. Keď si uvedomil, že smúti, bolo už neskoro. Darmo ho potom zaháňal od seba, ako by to bol len dotieravý hmyz. Bol ním opantaný a bol veľmi nešťastný. V nekonečných úvahách prišiel na to, že sa tak má od chvíle, čo ho začali opúšťať jeho blízki. A keďže nebolo nádeje, že sa vrátia, zmáral sa smútkom ešte viac.  Smútok bol pre samotníka veľkou, skoro najťažšou chorobou.