Fidus aj dnes sedel pred domom a plakal.
Stávalo sa mu to teraz často. Z duše sa mu vynorili spomienky, najprv skrivil
ústa potom mu vypadla prvá slza, ... a tie ďalšie sa mu málokedy podarilo
zadržať. Rozkladal byľky nechtíka na priedomí. Z nechtíka ho mama naučila
robiť dobré mazanie na boľavé ruky a nohy. Spomenul si na ňu, ako to
robievali spolu ... a rozvzlykal sa ako malý chlapec.
Zhlboka sa nadýchol a chystal sa utrieť si nos,
ale v tom čosi začul. Poznal všetky zvuky na tomto kúsku sveta veľmi
dôverne. Vedel ako bzučia muchy, ako
lezú húsenice po listoch, počúval vtáky a myši ako hryzú korienky čakanky.
Ale toto bolo čosi iné, niečo čo doteraz nepočul. Znelo to ako piskot. Najprv
bol veľmi nepatrný a tenučký, ale potom bol stále jasnejší. Vyrovnal sa
a nastražil zrak a sluch ako to len šlo. Samotníkovia majú veľké
a veľmi dobré uši, a zrak nemajú o nič horší, ale v tejto
chvíli Fidus nič nezvyčajné nevidel.
Jeho celé roky pestovaný reflex
„utééééééč, rrrýýýýchlo utéééč“ ho nútil vpratať sa pod stôl a vysloviť
zaklínadlo, aby sa jeho domček stal neviditeľný. Miesto toho sa vyrútil na povalu
a potom na strechu, zaclonil si čelo a pomaličky sa otáčal dookola.
Zaiste bol pomýlený svojim smútkom, navyše si nevedel spomenúť na tú nešťastnú
klauzulu. Viete, samotníkom učenie veľmi nešlo, lebo neboli zvedaví a tak
mali často tieto problémy. Piskot zmocnel, priblížil sa a menil sa na melódiu.
Fidusovi bilo srdce tak, až sa mu otriasal viditeľne malý hrudníček. Držal sa
zaň roztrasenými ručičkami a opatrne sa rozhliadal. Ale ... nič nevidel.
Uvedomil si, že práve robí chybu. Žiaden samotník by nikdy nevyliezol na
strechu svojho domca, keby počul čosi také. Fidus bol ale zo smútku celý chorý
a k smútku sa pridala pomalinky, nebezpečná a neželaná a priam
až nehorázna zvedavosť.
„Kde si a kto si ... “, zamrmlal si potíšku.
Samozrejme nečakal odpoveď. Ale tá prišla: „Som Lajla.“
Počul to celkom jasne takmer pri uchu. Strhol sa,
zvrieskol a skotúľal sa zo strechy až dole, rovno pred vrátka. Líca mokré
od sĺz mal teraz zaprášené, na čele mal veľkú
hrču a klipkal prekvapenými
očičkami. Povedal si, že sa mu to len zdalo a všetko je len výplod
jeho smutnej mysle lebo nikde nikoho nevidel. Srdce mal až v krku. Melódia
na chvíľu stíchla a znova sa ozvala niekde v jeho blízkosti. Zdvihol sa zo
zeme a upaľoval k dverám, že sa predsa len schová pod stolom
a bude všetko v poriadku. Ale pred dverami padol do prachu. Vo
vzduchu sa vznášal maličký trblietavý tvorček. Mal veľké zelené oči, dlhé tykadlá
a telíčko sa mu na slnku trblietalo ako rosa. Za chrbtom sa mu jagali zlatisté
krídla. Fidus nevedel, či to má dve nohy a štyri ruky, ... alebo štyri nohy
a dve ruky. Vyzeralo to, ako keby spadol na zem kúsok slnka. Malý tvorček
v ňom vyvolával paniku. Nedokázal sa ani pohnúť. Sedel tam na zemi,
podoprený rukami a nadmerne roztvorenými ústami. Jazyk mu zapadol kdesi
dozadu a všetky slová, čo chcel povedať sa spojili do akéhosi neurčitého
zvuku s otáznikom na konci. Tvorček k nemu zlietol bližšie. Až tak,
že Fidus cítil závan jeho krídel na tvári. Milo sa to čudo naňho dívalo
a úplne neočakávane dokonca vystrelo tú svoju nohu-či-ruku.
„No a ja som Aurika!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára