Fidus Alacer žil vo svojom domčeku na lúke už dlho úplne sám a čakal. Ako ostatne takmer všetci samotníkovia. Že neviete vôbec, kto sú samotníkovia? Nuž samotníkovia sú škriatkovia. Veľmi zvláštny druh škriatkov. Vlastne sa o nich takmer nič nevie. Nie su zlí, ani zákerní. Sú takí plachí, že boli časy, keď ľudia nevedeli, že sú . Samotníkovia často a celkom radi bývajú sami samučičkí.
Samotníkov je teraz na svete veľa. Ale voľakedy dávno ich tak veľa nebolo, lebo
všetky tvory radšej žili spolu.
Samotníkov je teraz na svete veľa. Ale voľakedy
dávno ich tak veľa nebolo, lebo všetky tvory radšej žili v skupinkách. Samotníkovia
žili v lesoch, hustých a hlbokých. Ale rubači, čo začali obývať pohoria
pomaly im uberali zo životného priestoru. Rubači rúbali les a predávali
drevo. Fidusovi predkovia si povedali, že je najvyšší čas zmeniť vzduch
a usídliť sa niekde, kde budú mať svoj kľud. Našli veľkú planinu. Na
velikánskej lúke nebol ani jeden strom, čo vylučovalo záujem rubačov. Lúky
voňali bylinami a čerstvým vetrom, menili farbu podľa toho, aké rastliny
práve kvitli.
Náramne sa tu samotníkom
páčilo. Aj Fidusovi predkovia si tu postavili malý, jednoduchý domček. Nebolo
ho zďaleka vidieť, vlastne ani zblízka nie. Mal sedlovú strechu zarastenú paviničom
a malinké okienka. Na veľkej planine bolo veľa takých domcov. Nevideli na
seba. Iba občas v noci, ak Fidus vyšiel na najvyšší bod svojho malého
kráľovstva, na strechu, bolo v diaľke vidieť svetielko. Ale Fidus vtedy
ešte nebol zvedavý, kto to tam každý večer zažína lampáš. Samotníkovia neboli
nikdy zvedaví. Zvedavosť pokladali za veľmi škaredú vlastnosť. A samotníkom
na dobrých mravoch záležalo.
Fidus mal
kedysi brata, a možno aj stále má, ale k zvykom samotníkov patrilo,
že rodičia mali dve deti. Nikdy nie viac. Druhé dieťa, ako Fidus zostalo navždy
v dome svojich rodičov a čakalo na svoje šťastie. Prvorodený potomok
sa vybral do sveta, aby si svoje šťastie našiel a aby sa už nikdy
nevrátil. Aj Fortis Alacer, Fidusov starší brat, odišiel keď dovŕšil sto rokov.
Samotníkovia
nemajú radi spoločnosť. Všetkého cudzieho sa veľmi boja a zo všetkého sú
veľmi vystresovaní. Fidus sa nachádzal v akejkoľvek dennej či nočnej
hodine v okruhu asi kilometer od svojho domca. Bolo to práve toľko, aby na
svoj dom dovidel a aby sa dostatočne rýchle vrátil späť, ak to bolo
potrebné. Potrebné to bolo vtedy, ak sa v jeho blízkosti, teda na dohľad
a či na dosluch objavilo čosi pre neho nevídané. Vedel, že svet pokračuje
aj za pomyslenou hranicou, čo obklopovala všetko to, na čo mohol dovidieť. Ale
tento malý kúsok zeme mu úplne stačil. Navyše ... už sme to rozoberali,
zvedavosť sa u samotníkov nenosí a tak ho ani nezaujímalo, čo bolo
ďalej.
Samotníkom
vždy veľmi záležalo na vlastnom súkromí. A Fidus ho mal teraz neúrekom.
Rodičia zomreli vlani. Na jeseň ochoreli. Celú zimu sa o nich Fidus
s láskou staral. Ale keď prišli na jar dažde a všetko sa začalo
zelenieť, keď sa vrátili vtáky a králiky povyliezali zo svojich nôr, keď
sa zdalo, že bude lepšie aj Dominike a Aurisovi, opustili ich sily. Zomreli
s úsmevom na perách, ruka v ruke, po šeťstošesdesiatichdvoch rokoch
spoločného života. Fidus sa s nimi rozlúčil jeden večer v mesiaci žltých
kvetov. Prvý krát v živote sa vybral ďalej, ako bolo jeho zvykom
a vyliezol na skalu , čo ju vídal v diaľke kde Alacerovci sypali
popol svojich mŕtvych.
Odvtedy
cítil Fidus neuveriteľný smútok. Mama mu vždy hovorievala: „Neoddaj sa smútku,
synček, najrýchlejšie sa šíri radosť a nešťastie, je len na tebe, čo si
vyberieš. Kým ich sám nezavoláš, neprídu.“
Fidus sa ale
smútku poddal. Bolo to ako choroba. Sedával na streche domca, pozoroval obzor,
zbieral byliny, vykopával korienky, sušil malé horké hríbiky, čo rástli
v hustej tráve, varieval sladkú šťavu z kvetov, líhal si a vstával,
ale všade sa za ním motal smútok. Bolieval ho v hrudi, ako žeravý
uhlík sa mu vpiekol do duše. Nevedel presne kedy sa to stalo. Keď si uvedomil,
že smúti, bolo už neskoro. Darmo ho potom zaháňal od seba, ako by to bol len
dotieravý hmyz. Bol ním opantaný a bol veľmi nešťastný. V nekonečných
úvahách prišiel na to, že sa tak má od chvíle, čo ho začali opúšťať jeho
blízki. A keďže nebolo nádeje, že sa vrátia, zmáral sa smútkom ešte
viac. Smútok bol pre samotníka veľkou,
skoro najťažšou chorobou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára