štvrtok, 29. marca 2012

Obrázok pre Fidusa I


Celý nasledujúci deň sa Lajla kdesi zašívala. Fidus mal už dojem, že odišla, ale znova a znova sa rozozvučala jej chytľavá pesnička. Keď si na súmraku sadol k večeri, priletela Aurika oknom, Lajla vletela do izby dverami a obe sa náramne chichotali. Potom mu Lajla podala malú tabuľku. Bol na nej nakreslený obrázok.
„To je ... to je ... je to môj dom ... Lajla, ty si ... kúzelník  ... “, koktal Fidus cez slzy dojatia a držal obrázok oboma rukami ako veľkú vzácnosť. Obrázok bol podarený, skoro presný. Navyše bol akiste očarovaný, lebo tráva sa na ňom hýbala, z komína šiel pomalinky dym a nad strechou sa rozsvecovali hviezdy.
„Ó to nič nie je. To priatelia pre seba robia.“ Povedala vážne Lajla. 
Fidus zostal ohúrený. Srdce sa mu rozbúchalo ako zvon.
„Priatelia, ... vieš to iste, že sme priatelia?! Teda už som počul o tom, že takí sú. Ale nikdy by som si ani nepomyslel, že tiež budem mať priateľa.“
„Áno, áno sme priatelia. Veľa toho za tých pár dní čo sme spolu o sebe vieme, pomáhame si, delíme sa o jedlo, ... máme sa radi. Sme priatelia.“ Povedala Lajla a brnkla Fidusovi po nose. Ten večer hrali kamienkovú prechádzku dlho do noci. Fidus zaspal potom tak rýchlo a pokojne, ako sa mu to už dávno nepodarilo. Dokonca sa mu snívalo.
Nasledujúce ráno našiel Lajlu znova v kuchyni. Plieskala ručičkami a z akéhosi žltého blatíčka vytvárala placky. Potom ich vždy položila na kôpku na tanierik a netrela medom. Sledoval ju a jazykom si musel olízať pery, lebo mal dojem, že je znova zvedavý. Tentoraz na chuť toho čohosi.
„Dáš si?“, spýtala sa Lajla. Aurika sedela na operadle stoličky a olizovala malú lyžičku zababranú medom.
„Dám si“, odpovedal Fidus so sladkým povzdychom, lebo vedel, po skúsenostiach z posledných dní, že Lajla vedela v kuchyni robiť divy divúce.
„A čo si to vlastne dám?“
„Medové olepence. Dnes budeš potrebovať veľa síl, musíš sa poriadne najesť.“
Lajla sa zatvárila nenápadne spiklenecky. To je tak, ako keď na niekoho niečo chystáte, viete o tom, že to bude ťažké, ale že to musí byť. Lajla jednoducho chytila veci poriadne za pačesy. Musí Fidusovi ukázať, ako sa dá nebyť smutný a ako mať toľko šťastia, až ho máš na rozdávanie.

streda, 1. februára 2012

Ako prišla Lajla II.


Fidus zacítil malý teplý bod na líci. Celým telom mu prebehla triaška a potom stratil vedomie.
Keď sa prebudil bol večer. Nevedel si spomenúť, ako sa dostal do postele a čo sa vlastne stalo. Bol stuhnutý a cítil veľký hlad. V izbe sa šírila neznáma vôňa a akýsi šuchot, akoby po chyži ktosi chodil a na peci čosi bublalo.
„Nechcela som Ťa vystrašiť ... priateľko.“ Zase ten hlások, pomyslel si Fidus. Na čelo mu vystúpili kropaje. Nevedel na ktorej strane postele to čosi je. Celkom pomaličky sa otočil. Ruky si držal pred tvárou, ako by mal dostať ranu. Vedľa postele sa pohyboval ktosi .... ach jaj. Znova sa zadíval do tých dobrých malých očičiek. 
     Obzeral sa, kam by sa mohol skryť. Napadlo ho, že pod posteľ. Nevedel sa ale ani pohnúť. A tak sa nadýchol, a potom znova a asi tak po desiatom nadýchnutí, keď mu už išli prasknúť pľúca vyhŕkol:
„ .... kto si ?! “. Stvora prešla miestnosťou, zastavila sa pri kotlíku, naliala čosi do malého hrnčeka a ponúkla Fidusa spýtavým gestom. Fidus znova myslel na odvážny skok pod posteľ. Stvorenie so žiarivým úsmevom vyzeralo ale tak ... milo a oslnivo. Vyžarovalo akúsi zvláštnu energiu. Fidus sa trošku uvoľnil a posadil sa stále strnulý na posteli. Vôňa, čo sa šírila z kotlíka bola lákavá a tak Fidus prekonal posledné zvyšky slušnosti a začal byť neuveriteľne zvedavý. Natiahol ruku za hrnčekom. Bola v ňom riedka červená kaša. Ruka sa mu triasla a hrozilo, že sa oleje. Musel si pomôcť aj druhou rukou. Najprv len pozoroval malé bublinky, čo sa tvorili na hladine a skladali sa do malých perličiek. Potom si opatrne namočil prst v hrnčeku a olízal ho. 
„Som Lajla.  A toto je jahodový krém. Máš rád jahody? Ja veľmi. “

Fidusa myklo a napriek všetkým opatreniam si polial prikrývku. Tu musím podotknúť, že samotníkovia sú veľmi čistotní a takúto vec pokladajú za dosť veľkú blamáž. Fidus sa začervenal a zaklipkal očami. Čudná osôbka začala prikrývku čistiť utierkou. Potom sa posadila na koniec postele, olízala si prsty, lebo ich mala zalepené od tej dobroty a  preložila si nohy a ruky cez seba. 
Fidus sa pristihol, že mu od strachu tečú veľké kropaje potu po čele. Teplá kaša mu zohrievala žalúdok a z toho čuda sálal napriek všetkému stále pokoj a pohoda.
„Lajla, ...jadohy? Hm ja neviem čo sú  to jadohy.“
Lajla sa usmiala a posadila bližšie k Fidusovi. Fidus sa troška znova strhol ale  tento krát bol už hrnček prázdny.
„Ó, ... nie, nie priateľko. Nie jadohy, ja-ho-dy. Také malé, červené, voňavé pod stromami ... . Nič ti to nehovorí?“
„Nie,“ mľaskal Fidus „nehovorí. Nepoznám jahody.“
„Aha. No to nie je vlastne taký problém ukážem ti ich.“
„A ... čo je to - podstromami ?“
„Ách, to tá vaša separácia milý pán samotník. Si predsa samotník, či nie? Vieš, strom, stromy, stromiská a pod nimi ... “ Lajla tľapkala vo vzduchu rukami, akoby pohládzala malé rastlinky a potom zase vystierala ramená, akože aké sú tie stromy vysoké. 
„ ... strom ... aha ... no spomínam si ... “, pokyvkával hlavou Fidus. Mal už prázdny hrnček a nevedel, ako to má urobiť, aby dostal znova tú úžasnú kašu. Lajla vytušila o čo ide, vzala Fidusovi hrnček z ruky a znova ho naplnila. Keď mu ho podávala, podržala ho chvíľu a pozrela mu hlboko do očí. 


„Počúvaj ma chvíľu pozorne milý Fidus. Potrebujem sa ťa niečo spýtať. Ja viem, že je to pre teba dosť ťažké, ale sústreď sa  a neprerušuj ma..“
Fidus sa z hrnčekom v ruke upokojil a znova prekvapene otvoril ústa. Lajla vyzerala veľmi vážne. Jasnými očami veľavýznamne klipkala, ústa sa jej zúžili a tentoraz stála rozkročená pri Fidusovej posteli a ruky mala veľavýznamne založené vbok.
„No, ja neviem, vynasnažím sa.“ uisťoval ju Fidus vážne,  „Sľubujem, ale ... len celkom nezáväzne  ... “
Lajla sa obzerala po Fidusovej chyži: „Žiješ tu sám? “
„Je neslušné sa pýtať. Zvlášť na osobné veci.... . A toto je veľmi osobné vieš?!“
Fidus zbadal v očiach tej Lajly, či ako sa mu to predstavila, veľa, veľa otázok. Zase tie spomienky. Opäť mu skrivilo ústa a zvlhol zrak. Pozrel sa cez slzy na Lajlu a povedal:
„Oni ... odišli. A nikdy viac sa nevrátia. “
„Odišli? Á... kto?“
„No, všetci ... mama, otec, Fortis ... odišli a už sa nevrátia! “
Lajla bola dušička veľmi chápavá a tak nechala Fidusa, aby ho prešiel prvý nával plaču. Triasol sa ako osika a nahlas vzlykal. „Vieš, Fortis .... Fortis už šiel za šťastím ... už je to dávno a mama a otec sú už .... Som sám ..., a, a, a čakám!“ 
Fortisov plač sa premenil na rumázganie a Lajla sa mohla len prizerať a počúvať jeho náreky. Prevracala oči a čakala, kým ho to prejde.
Vybrala sa na túto cestu, keď vycítila, že sa tu deje čosi zlé a nezvyčajné. Lajla bola totiž víla a víly vedia veľa vecí vycítiť aj na diaľku. Tento pocit bol taký pálčivý, že jednoducho musela niečo urobiť. Keďže presne vedela, kto sú samotníkovia, vedela aj to, že smútok je pre nich príšerná choroba. V tejto chvíli vedela s čím má dočinenia a vedela aj to, že bude mať veľa práce s chorým Fidusom.
Fidus bol už bol celkom vyčerpaný a Lajla mala dojem, že aj mierne dehydratovaný. 
Vonku bola tma. Dopadlo to všetko tak, že sa Lajla celú noc pýtala a Fidus sa pohoršoval, ako môže byť taká zvedavá. Pár krát sa aj rozplakal a Lajla mu utierala slzy z líc kuchynskou utierkou. „Aj tú tkala mama. Oni ... odišli, ale celý svoj život mi tu nechali. Len Fortis si ho vzal zo sebou. Je mi smutno Lajla. Je to zlé ... stále horšie. Nemal by som sa rozprávať ani s tebou. Odídeš tiež a .... ja budem mať ďalšie spomienky.“

piatok, 13. januára 2012

Ako prišla Lajla I.


Fidus aj dnes sedel pred domom a plakal. Stávalo sa mu to teraz často. Z duše sa mu vynorili spomienky, najprv skrivil ústa potom mu vypadla prvá slza, ... a tie ďalšie sa mu málokedy podarilo zadržať. Rozkladal byľky nechtíka na priedomí. Z nechtíka ho mama naučila robiť dobré mazanie na boľavé ruky a nohy. Spomenul si na ňu, ako to robievali spolu ... a rozvzlykal sa ako malý chlapec.
Zhlboka sa nadýchol a chystal sa utrieť si nos, ale v tom čosi začul. Poznal všetky zvuky na tomto kúsku sveta veľmi dôverne.  Vedel ako bzučia muchy, ako lezú húsenice po listoch, počúval vtáky a myši ako hryzú korienky čakanky. Ale toto bolo čosi iné, niečo čo doteraz nepočul. Znelo to ako piskot. Najprv bol veľmi nepatrný a tenučký, ale potom bol stále jasnejší. Vyrovnal sa a nastražil zrak a sluch ako to len šlo. Samotníkovia majú veľké a veľmi dobré uši, a zrak nemajú o nič horší, ale v tejto chvíli Fidus nič nezvyčajné nevidel.

Jeho celé roky pestovaný reflex „utééééééč, rrrýýýýchlo utéééč“ ho nútil vpratať sa pod stôl a vysloviť zaklínadlo, aby sa jeho domček stal neviditeľný. Miesto toho sa vyrútil na povalu a potom na strechu, zaclonil si čelo a pomaličky sa otáčal dookola. Zaiste bol pomýlený svojim smútkom, navyše si nevedel spomenúť na tú nešťastnú klauzulu. Viete, samotníkom učenie veľmi nešlo, lebo neboli zvedaví a tak mali často tieto problémy. Piskot zmocnel, priblížil sa a menil sa na melódiu. Fidusovi bilo srdce tak, až sa mu otriasal viditeľne malý hrudníček. Držal sa zaň roztrasenými ručičkami a opatrne sa rozhliadal. Ale ... nič nevidel. Uvedomil si, že práve robí chybu. Žiaden samotník by nikdy nevyliezol na strechu svojho domca, keby počul čosi také. Fidus bol ale zo smútku celý chorý a k smútku sa pridala pomalinky, nebezpečná a neželaná a priam až nehorázna zvedavosť. 
„Kde si a kto si ... “, zamrmlal si potíšku. Samozrejme nečakal odpoveď. Ale tá prišla: „Som Lajla.“ 
Počul to celkom jasne takmer pri uchu. Strhol sa, zvrieskol a skotúľal sa zo strechy až dole, rovno pred vrátka. Líca mokré od sĺz mal teraz zaprášené, na čele mal veľkú  hrču a klipkal prekvapenými  očičkami. Povedal si, že sa mu to len zdalo a všetko je len výplod jeho smutnej mysle lebo nikde nikoho nevidel. Srdce mal až v krku. Melódia na chvíľu stíchla a znova sa ozvala niekde v jeho blízkosti. Zdvihol sa zo zeme a upaľoval k dverám, že sa predsa len schová pod stolom a bude všetko v poriadku. Ale pred dverami padol do prachu. Vo vzduchu sa vznášal maličký trblietavý tvorček. Mal veľké zelené oči, dlhé tykadlá a telíčko sa mu na slnku trblietalo ako rosa. Za chrbtom sa mu jagali zlatisté krídla. Fidus nevedel, či to má dve nohy a štyri ruky, ... alebo štyri nohy a dve ruky. Vyzeralo to, ako keby spadol na zem kúsok slnka. Malý tvorček v ňom vyvolával paniku. Nedokázal sa ani pohnúť. Sedel tam na zemi, podoprený rukami a nadmerne roztvorenými ústami. Jazyk mu zapadol kdesi dozadu a všetky slová, čo chcel povedať sa spojili do akéhosi neurčitého zvuku s otáznikom na konci. Tvorček k nemu zlietol bližšie. Až tak, že Fidus cítil závan jeho krídel na tvári. Milo sa to čudo naňho dívalo a úplne neočakávane dokonca vystrelo tú svoju nohu-či-ruku. 
„No a ja som Aurika!“

štvrtok, 12. januára 2012

Kto sú samotníkovia


Fidus Alacer žil vo svojom domčeku na lúke už dlho úplne sám a čakal. Ako ostatne takmer všetci samotníkovia. Že neviete vôbec, kto sú samotníkovia? Nuž samotníkovia sú škriatkovia. Veľmi zvláštny druh škriatkov. Vlastne sa o nich takmer nič nevie. Nie su zlí, ani zákerní. Sú takí plachí, že boli časy, keď ľudia nevedeli, že sú . Samotníkovia často a celkom radi bývajú sami samučičkí. 
Samotníkov je teraz na svete veľa. Ale voľakedy dávno ich tak veľa nebolo, lebo všetky tvory radšej žili spolu. 
Samotníkov je teraz na svete veľa. Ale voľakedy dávno ich tak veľa nebolo, lebo všetky tvory radšej žili v skupinkách. Samotníkovia žili v lesoch, hustých a hlbokých. Ale rubači, čo začali obývať pohoria pomaly im uberali zo životného priestoru. Rubači rúbali les a predávali drevo. Fidusovi predkovia si povedali, že je najvyšší čas zmeniť vzduch a usídliť sa niekde, kde budú mať svoj kľud. Našli veľkú planinu. Na velikánskej lúke nebol ani jeden strom, čo vylučovalo záujem rubačov. Lúky voňali bylinami a čerstvým vetrom, menili farbu podľa toho, aké rastliny práve kvitli.  Náramne sa tu samotníkom páčilo. Aj Fidusovi predkovia si tu postavili malý, jednoduchý domček. Nebolo ho zďaleka vidieť, vlastne ani zblízka nie. Mal sedlovú strechu zarastenú paviničom a malinké okienka. Na veľkej planine bolo veľa takých domcov. Nevideli na seba. Iba občas v noci, ak Fidus vyšiel na najvyšší bod svojho malého kráľovstva, na strechu, bolo v diaľke vidieť svetielko. Ale Fidus vtedy ešte nebol zvedavý, kto to tam každý večer zažína lampáš. Samotníkovia neboli nikdy zvedaví. Zvedavosť pokladali za veľmi škaredú vlastnosť. A samotníkom na dobrých mravoch záležalo.

Fidus mal kedysi brata, a možno aj stále má, ale k zvykom samotníkov patrilo, že rodičia mali dve deti. Nikdy nie viac. Druhé dieťa, ako Fidus zostalo navždy v dome svojich rodičov a čakalo na svoje šťastie. Prvorodený potomok sa vybral do sveta, aby si svoje šťastie našiel a aby sa už nikdy nevrátil. Aj Fortis Alacer, Fidusov starší brat, odišiel keď dovŕšil sto rokov.
Samotníkovia nemajú radi spoločnosť. Všetkého cudzieho sa veľmi boja a zo všetkého sú veľmi vystresovaní. Fidus sa nachádzal v akejkoľvek dennej či nočnej hodine v okruhu asi kilometer od svojho domca. Bolo to práve toľko, aby na svoj dom dovidel a aby sa dostatočne rýchle vrátil späť, ak to bolo potrebné. Potrebné to bolo vtedy, ak sa v jeho blízkosti, teda na dohľad a či na dosluch objavilo čosi pre neho nevídané. Vedel, že svet pokračuje aj za pomyslenou hranicou, čo obklopovala všetko to, na čo mohol dovidieť. Ale tento malý kúsok zeme mu úplne stačil. Navyše ... už sme to rozoberali, zvedavosť sa u samotníkov nenosí a tak ho ani nezaujímalo, čo bolo ďalej.
Samotníkom vždy veľmi záležalo na vlastnom súkromí. A Fidus ho mal teraz neúrekom. Rodičia zomreli vlani. Na jeseň ochoreli. Celú zimu sa o nich Fidus s láskou staral. Ale keď prišli na jar dažde a všetko sa začalo zelenieť, keď sa vrátili vtáky a králiky povyliezali zo svojich nôr, keď sa zdalo, že bude lepšie aj Dominike a Aurisovi, opustili ich sily. Zomreli s úsmevom na perách, ruka v ruke, po šeťstošesdesiatichdvoch rokoch spoločného života. Fidus sa s nimi rozlúčil jeden večer v mesiaci žltých kvetov. Prvý krát v živote sa vybral ďalej, ako bolo jeho zvykom a vyliezol na skalu , čo ju vídal v diaľke kde Alacerovci sypali popol svojich mŕtvych.

Odvtedy cítil Fidus neuveriteľný smútok. Mama mu vždy hovorievala: „Neoddaj sa smútku, synček, najrýchlejšie sa šíri radosť a nešťastie, je len na tebe, čo si vyberieš. Kým ich sám nezavoláš, neprídu.“
Fidus sa ale smútku poddal. Bolo to ako choroba. Sedával na streche domca, pozoroval obzor, zbieral byliny, vykopával korienky, sušil malé horké hríbiky, čo rástli v hustej tráve, varieval sladkú šťavu z kvetov, líhal si a vstával, ale všade sa za ním motal smútok. Bolieval ho v hrudi, ako žeravý uhlík sa mu vpiekol do duše. Nevedel presne kedy sa to stalo. Keď si uvedomil, že smúti, bolo už neskoro. Darmo ho potom zaháňal od seba, ako by to bol len dotieravý hmyz. Bol ním opantaný a bol veľmi nešťastný. V nekonečných úvahách prišiel na to, že sa tak má od chvíle, čo ho začali opúšťať jeho blízki. A keďže nebolo nádeje, že sa vrátia, zmáral sa smútkom ešte viac.  Smútok bol pre samotníka veľkou, skoro najťažšou chorobou.