streda 1. februára 2012

Ako prišla Lajla II.


Fidus zacítil malý teplý bod na líci. Celým telom mu prebehla triaška a potom stratil vedomie.
Keď sa prebudil bol večer. Nevedel si spomenúť, ako sa dostal do postele a čo sa vlastne stalo. Bol stuhnutý a cítil veľký hlad. V izbe sa šírila neznáma vôňa a akýsi šuchot, akoby po chyži ktosi chodil a na peci čosi bublalo.
„Nechcela som Ťa vystrašiť ... priateľko.“ Zase ten hlások, pomyslel si Fidus. Na čelo mu vystúpili kropaje. Nevedel na ktorej strane postele to čosi je. Celkom pomaličky sa otočil. Ruky si držal pred tvárou, ako by mal dostať ranu. Vedľa postele sa pohyboval ktosi .... ach jaj. Znova sa zadíval do tých dobrých malých očičiek. 
     Obzeral sa, kam by sa mohol skryť. Napadlo ho, že pod posteľ. Nevedel sa ale ani pohnúť. A tak sa nadýchol, a potom znova a asi tak po desiatom nadýchnutí, keď mu už išli prasknúť pľúca vyhŕkol:
„ .... kto si ?! “. Stvora prešla miestnosťou, zastavila sa pri kotlíku, naliala čosi do malého hrnčeka a ponúkla Fidusa spýtavým gestom. Fidus znova myslel na odvážny skok pod posteľ. Stvorenie so žiarivým úsmevom vyzeralo ale tak ... milo a oslnivo. Vyžarovalo akúsi zvláštnu energiu. Fidus sa trošku uvoľnil a posadil sa stále strnulý na posteli. Vôňa, čo sa šírila z kotlíka bola lákavá a tak Fidus prekonal posledné zvyšky slušnosti a začal byť neuveriteľne zvedavý. Natiahol ruku za hrnčekom. Bola v ňom riedka červená kaša. Ruka sa mu triasla a hrozilo, že sa oleje. Musel si pomôcť aj druhou rukou. Najprv len pozoroval malé bublinky, čo sa tvorili na hladine a skladali sa do malých perličiek. Potom si opatrne namočil prst v hrnčeku a olízal ho. 
„Som Lajla.  A toto je jahodový krém. Máš rád jahody? Ja veľmi. “

Fidusa myklo a napriek všetkým opatreniam si polial prikrývku. Tu musím podotknúť, že samotníkovia sú veľmi čistotní a takúto vec pokladajú za dosť veľkú blamáž. Fidus sa začervenal a zaklipkal očami. Čudná osôbka začala prikrývku čistiť utierkou. Potom sa posadila na koniec postele, olízala si prsty, lebo ich mala zalepené od tej dobroty a  preložila si nohy a ruky cez seba. 
Fidus sa pristihol, že mu od strachu tečú veľké kropaje potu po čele. Teplá kaša mu zohrievala žalúdok a z toho čuda sálal napriek všetkému stále pokoj a pohoda.
„Lajla, ...jadohy? Hm ja neviem čo sú  to jadohy.“
Lajla sa usmiala a posadila bližšie k Fidusovi. Fidus sa troška znova strhol ale  tento krát bol už hrnček prázdny.
„Ó, ... nie, nie priateľko. Nie jadohy, ja-ho-dy. Také malé, červené, voňavé pod stromami ... . Nič ti to nehovorí?“
„Nie,“ mľaskal Fidus „nehovorí. Nepoznám jahody.“
„Aha. No to nie je vlastne taký problém ukážem ti ich.“
„A ... čo je to - podstromami ?“
„Ách, to tá vaša separácia milý pán samotník. Si predsa samotník, či nie? Vieš, strom, stromy, stromiská a pod nimi ... “ Lajla tľapkala vo vzduchu rukami, akoby pohládzala malé rastlinky a potom zase vystierala ramená, akože aké sú tie stromy vysoké. 
„ ... strom ... aha ... no spomínam si ... “, pokyvkával hlavou Fidus. Mal už prázdny hrnček a nevedel, ako to má urobiť, aby dostal znova tú úžasnú kašu. Lajla vytušila o čo ide, vzala Fidusovi hrnček z ruky a znova ho naplnila. Keď mu ho podávala, podržala ho chvíľu a pozrela mu hlboko do očí. 


„Počúvaj ma chvíľu pozorne milý Fidus. Potrebujem sa ťa niečo spýtať. Ja viem, že je to pre teba dosť ťažké, ale sústreď sa  a neprerušuj ma..“
Fidus sa z hrnčekom v ruke upokojil a znova prekvapene otvoril ústa. Lajla vyzerala veľmi vážne. Jasnými očami veľavýznamne klipkala, ústa sa jej zúžili a tentoraz stála rozkročená pri Fidusovej posteli a ruky mala veľavýznamne založené vbok.
„No, ja neviem, vynasnažím sa.“ uisťoval ju Fidus vážne,  „Sľubujem, ale ... len celkom nezáväzne  ... “
Lajla sa obzerala po Fidusovej chyži: „Žiješ tu sám? “
„Je neslušné sa pýtať. Zvlášť na osobné veci.... . A toto je veľmi osobné vieš?!“
Fidus zbadal v očiach tej Lajly, či ako sa mu to predstavila, veľa, veľa otázok. Zase tie spomienky. Opäť mu skrivilo ústa a zvlhol zrak. Pozrel sa cez slzy na Lajlu a povedal:
„Oni ... odišli. A nikdy viac sa nevrátia. “
„Odišli? Á... kto?“
„No, všetci ... mama, otec, Fortis ... odišli a už sa nevrátia! “
Lajla bola dušička veľmi chápavá a tak nechala Fidusa, aby ho prešiel prvý nával plaču. Triasol sa ako osika a nahlas vzlykal. „Vieš, Fortis .... Fortis už šiel za šťastím ... už je to dávno a mama a otec sú už .... Som sám ..., a, a, a čakám!“ 
Fortisov plač sa premenil na rumázganie a Lajla sa mohla len prizerať a počúvať jeho náreky. Prevracala oči a čakala, kým ho to prejde.
Vybrala sa na túto cestu, keď vycítila, že sa tu deje čosi zlé a nezvyčajné. Lajla bola totiž víla a víly vedia veľa vecí vycítiť aj na diaľku. Tento pocit bol taký pálčivý, že jednoducho musela niečo urobiť. Keďže presne vedela, kto sú samotníkovia, vedela aj to, že smútok je pre nich príšerná choroba. V tejto chvíli vedela s čím má dočinenia a vedela aj to, že bude mať veľa práce s chorým Fidusom.
Fidus bol už bol celkom vyčerpaný a Lajla mala dojem, že aj mierne dehydratovaný. 
Vonku bola tma. Dopadlo to všetko tak, že sa Lajla celú noc pýtala a Fidus sa pohoršoval, ako môže byť taká zvedavá. Pár krát sa aj rozplakal a Lajla mu utierala slzy z líc kuchynskou utierkou. „Aj tú tkala mama. Oni ... odišli, ale celý svoj život mi tu nechali. Len Fortis si ho vzal zo sebou. Je mi smutno Lajla. Je to zlé ... stále horšie. Nemal by som sa rozprávať ani s tebou. Odídeš tiež a .... ja budem mať ďalšie spomienky.“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára